Rudolf Vrba - Utiekol som z Osvienčimu

Autor: Monika Tibenská | 26.1.2012 o 16:37 | (upravené 26.1.2012 o 16:50) Karma článku: 6,10 | Prečítané:  1509x

Chcela by som vám priblížiť knihu, ktorá na mňa zapôsobila silným dojmom rovnako ako aj jej autor. Už názov knihy naznačuje, v akom prostredí sa dej odohráva a o čom táto kniha je. Skôr ako sa dostaneme k samotnému dielu, zoznámim vás s jej autorom.

Rudolf Vrba                                                                Utekl jsem z Osvětimi

 

Chcela by som vám priblížiť knihu, ktorá na mňa zapôsobila silným dojmom rovnako ako aj jej autor. Už názov knihy naznačuje, v akom prostredí sa dej odohráva a o čom táto kniha je. Skôr ako sa dostaneme k samotnému dielu, zoznámim vás s jej autorom.

 

Rudolf Vrba bol v našich i svetových dejinách významný človek, ktorý so svojím priateľom Jozefom Lánikom napomohol odhaliť nacistické zločiny a továreň na smrť- Osvienčim. Je smutné, že o takýchto významných osobnostiach, na ktoré by Slovensko malo byť hrdé, nevieme nič, v lepšom prípade len málo.

Rudolf Vrba je meno, ktoré dostal vo falošných dokladoch Walter Rosenberg po úteku z Osvienčimu. Toto meno si na rozdiel od svojho priateľa Alfréda Wetzlera (Jozefa Lánika) zlegalizoval a ponechal až do konca svojho života.

Život Waltera Rosenberga bol plný neuveriteľných náhod a zaujímavých udalostí. Jeho biografii sa budem venovať len v skratke, keďže tá najpodstatnejšia časť jeho života je popísaná v spomínanej knihe. Narodil sa v malom meste Topoľčany v roku 1924 ako židovské dieťa. Do svojho pätnásteho roku života navštevoval bratislavské gymnázium, ktoré bol nútený opustiť kvôli tvrdým protižidovským nariadeniam. S matkou odišiel do Trnavy, kde pracoval ako robotník. Ako sedemnásťročný chlapec sa rozhodol, že utečie do Anglicka, tu sa chcel pripojiť k zahraničnému československému vojsku. V tomto momente sa začína aj príbeh knihy. Jeho  pokus bol neúspešný a nebyť toho, možno by sa do Osvienčimu ani nedostal. Potom, ako Rudolf Vrba strávil dva roky v Majdanku a Osvienčime, po úteku a dôležitom svedectve, sa rozhodol bojovať naďalej proti Nemcom. Boje o  prežitie mal vžité ako každodennú rutinu a možno aj preto sa pridal k partizánskemu hnutiu na Slovensku.

Po skončení tejto etapy jeho života bol niekoľkokrát vyznamenaný a začal študovať v Prahe na Vysokej škole chemicko-technologického inžinierstva v odbore biochémia mozgu. V roku 1958 jeho kroky nasledovali ďalej ako za blízke hranice rodnej krajiny. Striedavo pôsobil ako vysokoškolsky učiteľ v Izraeli, Anglicku, USA alebo Kanade. Na lekárskej fakulte University of British Columbia si jeho pamiatku dokonca každoročne pripomínajú. Venoval sa aj výskumníckej činnosti. Zaoberal sa liečbou rakoviny, na ktorú žiaľ v roku 2006 zomrel vo veku 81 rokov.

 

Utekl jsem z Osvětimi

 

Prvé, čo vám poviem o tejto knihe je, že nejde o žiadnu fikciu. Je to skutočný príbeh, ktorý sa stal skutočným ľuďom v skutočnom svete. Práve preto táto kniha zanechala vo mne hlboký dojem. Hovorí o smrti, beznádeji, krutosti, ale aj o láske, ktorá môže i v týchto bizarných neľudských podmienkach vzplanúť.

V úvode autor objasňuje, prečo sa rozhodol napísať túto knihu. V anglicku sa zoznámil s írskym novinárom, ktorý ho požiadal aby s ním spísal svoje zážitky z Osvienčimu. Po čase však Rudolf Vrba zistil, že písať krátke články do novín nie je ani z ďaleka postačujúce. V momente, keď ho jeho mliekar obvinil, že sa snaží len očierňovať Nemcov a vyvolávať voči nim odpor, vznikla myšlienka, ktorá podnietila vznik tejto výpovede o krutosti a zle. Spomínaný mliekar vyhlásil: „Mám ženu, která je hodná, ale... dost jednoduchá. Skoro by se dalo říct, že je hloupá. Moje žena je, jaká je. Ale zkuste ji říct, že někdo chce ublížit našim dětem! Vezme sekeru, vezme kuchynský nůž a mohli by si něco zkusit! Jen přes její mrtvolu!“. Skutočne, prečo všetci tí židia napochodovali bez väčšieho odporu do vlakov, ktoré ich viezli na smrť? Vtedy si Rudolf Vrba uvedomil, že síce hovoril o hrôzach, ktoré zažil, no neobjasnil, ako je možné, že sa nik nevzbúril. Možno by sa vzbúrili, keby vedeli čo ich čaká a kam ich vezú. S týmto iste Nemci počítali, preto dôkladne utajovali, čo sa v Osvienčime deje. Z tábora sa nepodarilo takmer nikomu ujsť, a tak neexistoval spôsob, ako by sa mohli tieto hrozivé informácie dostať do sveta.

Od začiatku knihy až po jej koniec je Rudolf Vrba vnímaný ako človek, ktorý sa nesnaží zachrániť len svoj život, ale aj život mnohých iných. Či už v sedemnástich rokoch, keď chcel ísť podporiť československé vojsko do Anglicka, alebo o niečo neskôr, keď podal Správu o udalostiach v Osvienčime, aby zastavil ďalšie zabíjanie.

Nechcem vám prerozprávať podrobný dej, nerada by som kazila zážitok z čítania niekomu, kto by sa rozhodol venovať tejto knihe. Chcem sa skôr zamerať na životnú silu a odhodlanie, ktoré neopúšťali mnohých ľudí, i keď dennodenne sledovali smrť v priamom prenose. Na rebéliu a vzdor, ktoré v bezvýchodiskových situáciách predsa len našli východisko. Je to dynamický príbeh plný zvratov a nečakaných situácií sprevádzaný šťastnými náhodami a odhodlaním prežiť. Samotný Rudolf Vrba bol niekoľkokrát odsúdený na smrť, no vždy mu pomohla istá dávka šťastia. Je pozoruhodné čítať o ľuďoch, ktorí si i v týchto podmienkach dokázali zachovať ľudskú tvár. Je to príbeh, ktorý sa nedá vymyslieť, príbeh, ktorý napísal sám život.

Autor popisuje svoje zážitky z Novákov, kde bol uväznený, následne prevezený do Majdanku a nakoniec do Osvienčimu. Opisuje aj miesto s poetickým názvom Brezový lesík, odkiaľ neustále stúpal dym z odstrašujúceho vysokého komína. Spomína na satirický nápis nad bránou do Osvienčimu „Arbait macht frei“, na časy, keď veril, že práca ho skutočne oslobodí. Ubiehajúcimi mesiacmi zistil, že oslobodenie nájde len ak utečie. 7. apríla 1944 so spoluvezňom Alfrédom Wetzlerom utiekli z Osvienčimu, dostali sa za hranice Poľska do Žiliny, kde spísali dokument, ktorý sa dá pokladať za najdôležitejší v 20. storočí. Informovali o počtoch mŕtvych a o systéme, ktorý fungoval v Osvienčime. Chceli zachrániť státisíce maďarských židov, ktorí mali v nasledujúcich dňoch prísť do Osvienčimu. Tento dokument známy ako Vrbova a Wetzlerova správa obletel celý svet a hoci boli ľudia spočiatku skeptický a pokladali to za obyčajné očierňovanie Nemcov, neskôr predsa uverili. Bolo pre nich ťažké predstaviť si, že by bol niekto schopný vrážd v takom rozmere, často i vrážd zo zábavy.

A aký bol názor Rudolfa Vrbu na to, kto môže za všetko zlo? Jeho postoj je možno drsný, možno sa nebude pozdávať každému ale myslím, že vie o čom hovorí, keď v knihe cituje výrok: „Je zlem poddat se aktivně nebo pasivně zlu jako jeho nástroj, jeho pozorovatel nebo jeho oběť“.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?